BOŽIE SLOVO ZAZNELO V NINIVE

            Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Pánovho slova. (Jon3,3) Jonáš sa konečne začína správať ako Pánov prorok.

            Ninive bolo veľké mesto pre Boha, na tri dni chôdze. (Jon3,3) V rozprávaní proroka Jonáša sa často nachádza prídavné meno veľký – veľké mesto, veľký vietor, veľký strach, veľká ryba, aby sa tým vyjadrila Pánova moc nad všetkých stvorením. Ninive ako mesto veľké pre Boha je zvláštny druh superlatívu. Jednou z odpovedí, prečo pisateľ označuje veľkosť mesta takýmto spôsobom, je tá, že pri ohlasovaní tak závažného posolstva bolo nevyhnutné prejsť všetkými ulicami mesta, aby zvesť začul každý.

            V skutočnosti archeologické vykopávky svedčia o tom, že mesto malo omnoho menšiu rozlohu. Ani o masovom obrátení Ninivčanov k Bohu neexistujú v historických prameňoch nijaké údaje.

            Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené. (Jon3,4) V hebrejčine má toto posolstvo iba päť slov. V Starom Zákone v porovnaní s inými prorockými posolstvami predstavuje rekord v strohosti. Napriek tomu už v prvý deň sa zvesť rozšírila závratnou rýchlosťou.

            Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli si vrecovinu. (Jon3,5) Zvláštnym dojmom tu pôsobí oblečenie zvierat do vrecoviny (Jon3,7), aby Ninivčania takýmto spôsobom vyjadrili výnimočnosť situácie a vážnosť pôstu.

            Prekvapujúcim spôsobom zapôsobilo Jonášovo kázanie aj na ninivského kráľa. Nevyhľadáva hlásajúceho proroka, nenechá si zopakovať jeho zvesť, ktorú sa dozvedel len z počutia. Hneď zložil zo seba svoj plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. (Jon3,6) Na reakcii Ninivčanov možno vidieť, že aj cudzinci môžu na Božie slovo reagovať správne – porozumieť mu a podľa neho konať. Veď to, čo zachránilo Ninivčanov, nebolo oblečenie z vrecoviny a pôst, ale rozhodnutie odvrátiť sa od svojich zlých ciest.

            Paradoxne to, čo je v tomto biblickom rozprávaní dôvodom na radosť, u Jonáša vyvoláva hnev. (Podobne sa správa starší brat márnotratného syna.) Jonáša rozčúli, že Boh uprednostňuje milosrdenstvo pred spravodlivosťou, a to ešte u tak hriešneho a skazeného mesta ako Ninive, ktoré je stelesnením útlaku Izraela. Pre pohanov z Ninive je však radostnou zvesťou, že každý národ, i oni, ktorí priamo nepoznajú jediného Boha, môžu mať účasť na jeho milosti.

            Jonáš sa veľmi nazlostil. (Jon4,1) Ťažko je pochopiť jeho správanie, preto niektorí komentátori prekladajú jeho rozhorčenie slovami „zosmutnel a bol veľmi zmätený“. V tomto rozhorčení či vnútornom zmätku sa Jonáš modlí k Pánovi a naliehavo ho žiada, aby mu vzal život. Podobnú prosbu vyslovujú v Starom Zákone ešte dvaja proroci na dne svojich síl: Mojžiš prosí o odňatie života, pretože mu jeho poslanie pripadá veľmi ťažké a Eliáš je na smrť znechutený neochotou izraelského národa obrátiť sa.

            Jonášova modlitba s prosbou o smrť je zrkadlom, ktoré odhaľuje jeho pravú tvár. Jemným, ale výrečným spôsobom odkrýva Jonášovu sebeckosť. Aj keď sa zdá, že Jonáš v modlitbe o Bohu hovorí veľa a výrečne, v skutočnosti však všetko odvíja len od seba a smeruje k sebe, ako tomu nasvedčuje neustále zdôrazňovanie vlastnej osoby: „Ach, Pane, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som sa ponáhľal zutekať do Taršišu. Lebo som vedel, že si milostivý a ľútostivý Boh, pomalý v hneve a veľký v milosrdenstve a ten, čo zlé oľutuje. Teraz však, Pane, odním odo mňa moju dušu, lebo je lepšia moja smrť ako môj život.“ (Jon4,2-3)

(použitý zdroj: Komentáre k Starému Zákonu 2, Dobrá kniha 2010)